Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
brenne
du
brennest
er/sie/es
brenne
wir
brennen
ihr
brennet
sie/Sie
brennen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gebrannt
du
habest gebrannt
er/sie/es
habe gebrannt
wir
haben gebrannt
ihr
habet gebrannt
sie/Sie
haben gebrannt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde brennen
du
werdest brennen
er/sie/es
werde brennen
wir
werden brennen
ihr
werdet brennen
sie/Sie
werden brennen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gebrannt haben
du
werdest gebrannt haben
er/sie/es
werde gebrannt haben
wir
werden gebrannt haben
ihr
werdet gebrannt haben
sie/Sie
werden gebrannt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
brennte
du
brenntest
er/sie/es
brennte
wir
brennten
ihr
brenntet
sie/Sie
brennten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gebrannt
du
hättest gebrannt
er/sie/es
hätte gebrannt
wir
hätten gebrannt
ihr
hättet gebrannt
sie/Sie
hätten gebrannt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde brennen
du
würdest brennen
er/sie/es
würde brennen
wir
würden brennen
ihr
würdet brennen
sie/Sie
würden brennen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gebrannt haben
du
würdest gebrannt haben
er/sie/es
würde gebrannt haben
wir
würden gebrannt haben
ihr
würdet gebrannt haben
sie/Sie
würden gebrannt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [brennen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
