Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schweige
du
schweigest
er/sie/es
schweige
wir
schweigen
ihr
schweiget
sie/Sie
schweigen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschwiegen
du
habest geschwiegen
er/sie/es
habe geschwiegen
wir
haben geschwiegen
ihr
habet geschwiegen
sie/Sie
haben geschwiegen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schweigen
du
werdest schweigen
er/sie/es
werde schweigen
wir
werden schweigen
ihr
werdet schweigen
sie/Sie
werden schweigen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschwiegen haben
du
werdest geschwiegen haben
er/sie/es
werde geschwiegen haben
wir
werden geschwiegen haben
ihr
werdet geschwiegen haben
sie/Sie
werden geschwiegen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schwiege
du
schwiegest
er/sie/es
schwiege
wir
schwiegen
ihr
schwieget
sie/Sie
schwiegen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschwiegen
du
hättest geschwiegen
er/sie/es
hätte geschwiegen
wir
hätten geschwiegen
ihr
hättet geschwiegen
sie/Sie
hätten geschwiegen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schweigen
du
würdest schweigen
er/sie/es
würde schweigen
wir
würden schweigen
ihr
würdet schweigen
sie/Sie
würden schweigen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschwiegen haben
du
würdest geschwiegen haben
er/sie/es
würde geschwiegen haben
wir
würden geschwiegen haben
ihr
würdet geschwiegen haben
sie/Sie
würden geschwiegen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [schweigen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
