Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verwehe
du
verwehest
er/sie/es
verwehe
wir
verwehen
ihr
verwehet
sie/Sie
verwehen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verweht
du
habest verweht
er/sie/es
habe verweht
wir
haben verweht
ihr
habet verweht
sie/Sie
haben verweht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verwehen
du
werdest verwehen
er/sie/es
werde verwehen
wir
werden verwehen
ihr
werdet verwehen
sie/Sie
werden verwehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verweht haben
du
werdest verweht haben
er/sie/es
werde verweht haben
wir
werden verweht haben
ihr
werdet verweht haben
sie/Sie
werden verweht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verwehte
du
verwehtest
er/sie/es
verwehte
wir
verwehten
ihr
verwehtet
sie/Sie
verwehten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verweht
du
hättest verweht
er/sie/es
hätte verweht
wir
hätten verweht
ihr
hättet verweht
sie/Sie
hätten verweht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verwehen
du
würdest verwehen
er/sie/es
würde verwehen
wir
würden verwehen
ihr
würdet verwehen
sie/Sie
würden verwehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verweht haben
du
würdest verweht haben
er/sie/es
würde verweht haben
wir
würden verweht haben
ihr
würdet verweht haben
sie/Sie
würden verweht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verwehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
