Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
stimuliere
du
stimulierest
er/sie/es
stimuliere
wir
stimulieren
ihr
stimulieret
sie/Sie
stimulieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe stimuliert
du
habest stimuliert
er/sie/es
habe stimuliert
wir
haben stimuliert
ihr
habet stimuliert
sie/Sie
haben stimuliert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde stimulieren
du
werdest stimulieren
er/sie/es
werde stimulieren
wir
werden stimulieren
ihr
werdet stimulieren
sie/Sie
werden stimulieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde stimuliert haben
du
werdest stimuliert haben
er/sie/es
werde stimuliert haben
wir
werden stimuliert haben
ihr
werdet stimuliert haben
sie/Sie
werden stimuliert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stimulierte
du
stimuliertest
er/sie/es
stimulierte
wir
stimulierten
ihr
stimuliertet
sie/Sie
stimulierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte stimuliert
du
hättest stimuliert
er/sie/es
hätte stimuliert
wir
hätten stimuliert
ihr
hättet stimuliert
sie/Sie
hätten stimuliert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde stimulieren
du
würdest stimulieren
er/sie/es
würde stimulieren
wir
würden stimulieren
ihr
würdet stimulieren
sie/Sie
würden stimulieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde stimuliert haben
du
würdest stimuliert haben
er/sie/es
würde stimuliert haben
wir
würden stimuliert haben
ihr
würdet stimuliert haben
sie/Sie
würden stimuliert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [stimulieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
