Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
kehre um
du
kehrest um
er/sie/es
kehre um
wir
kehren um
ihr
kehret um
sie/Sie
kehren um
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe umgekehrt
du
habest umgekehrt
er/sie/es
habe umgekehrt
wir
haben umgekehrt
ihr
habet umgekehrt
sie/Sie
haben umgekehrt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde umkehren
du
werdest umkehren
er/sie/es
werde umkehren
wir
werden umkehren
ihr
werdet umkehren
sie/Sie
werden umkehren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde umgekehrt haben
du
werdest umgekehrt haben
er/sie/es
werde umgekehrt haben
wir
werden umgekehrt haben
ihr
werdet umgekehrt haben
sie/Sie
werden umgekehrt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
kehrte um
du
kehrtest um
er/sie/es
kehrte um
wir
kehrten um
ihr
kehrtet um
sie/Sie
kehrten um
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte umgekehrt
du
hättest umgekehrt
er/sie/es
hätte umgekehrt
wir
hätten umgekehrt
ihr
hättet umgekehrt
sie/Sie
hätten umgekehrt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde umkehren
du
würdest umkehren
er/sie/es
würde umkehren
wir
würden umkehren
ihr
würdet umkehren
sie/Sie
würden umkehren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde umgekehrt haben
du
würdest umgekehrt haben
er/sie/es
würde umgekehrt haben
wir
würden umgekehrt haben
ihr
würdet umgekehrt haben
sie/Sie
würden umgekehrt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [umkehren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
