Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
wiege
du
wiegest
er/sie/es
wiege
wir
wiegen
ihr
wieget
sie/Sie
wiegen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gewogen; gewiegt
du
habest gewogen; gewiegt
er/sie/es
habe gewogen; gewiegt
wir
haben gewogen; gewiegt
ihr
habet gewogen; gewiegt
sie/Sie
haben gewogen; gewiegt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde wiegen
du
werdest wiegen
er/sie/es
werde wiegen
wir
werden wiegen
ihr
werdet wiegen
sie/Sie
werden wiegen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gewogen; gewiegt
du
werdest gewogen; gewiegt
er/sie/es
werde gewogen; gewiegt
wir
werden gewogen; gewiegt
ihr
werdet gewogen; gewiegt
sie/Sie
werden gewogen; gewiegt
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wöge; wiegte
du
wögest; wögst; wiegtest
er/sie/es
wöge; wiegte
wir
wögen; wiegten
ihr
wöget; wögt; wiegtet
sie/Sie
wögen; wiegten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gewogen; gewiegt
du
hättest gewogen; gewiegt
er/sie/es
hätte gewogen; gewiegt
wir
hätten gewogen; gewiegt
ihr
hättet gewogen; gewiegt
sie/Sie
hätten gewogen; gewiegt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde wiegen
du
würdest wiegen
er/sie/es
würde wiegen
wir
würden wiegen
ihr
würdet wiegen
sie/Sie
würden wiegen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gewogen; gewiegt haben
du
würdest gewogen; gewiegt haben
er/sie/es
würde gewogen; gewiegt haben
wir
würden gewogen; gewiegt haben
ihr
würdet gewogen; gewiegt haben
sie/Sie
würden gewogen; gewiegt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [wiegen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
