Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
fechte
du
fechtest
er/sie/es
fechte
wir
fechten
ihr
fechtet
sie/Sie
fechten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gefochten
du
habest gefochten
er/sie/es
habe gefochten
wir
haben gefochten
ihr
habet gefochten
sie/Sie
haben gefochten
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde fechten
du
werdest fechten
er/sie/es
werde fechten
wir
werden fechten
ihr
werdet fechten
sie/Sie
werden fechten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gefochten haben
du
werdest gefochten haben
er/sie/es
werde gefochten haben
wir
werden gefochten haben
ihr
werdet gefochten haben
sie/Sie
werden gefochten haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
föchte
du
föchtest
er/sie/es
föchte
wir
föchten
ihr
föchtet
sie/Sie
föchten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gefochten
du
hättest gefochten
er/sie/es
hätte gefochten
wir
hätten gefochten
ihr
hättet gefochten
sie/Sie
hätten gefochten
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde fechten
du
würdest fechten
er/sie/es
würde fechten
wir
würden fechten
ihr
würdet fechten
sie/Sie
würden fechten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gefochten haben
du
würdest gefochten haben
er/sie/es
würde gefochten haben
wir
würden gefochten haben
ihr
würdet gefochten haben
sie/Sie
würden gefochten haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [fechten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
